Mgr. Monika Mifkovičová, Filozofický ústav SAV, Bratislava, Slovensko Romantické "JA" a samota. Ak sa z filozofického nadhľadu pozrieme na romantické umenie, celé sa dá v podstate zredukovať na jeden kardinálny vzťah, ktorý sa v ňom rieši: ja - neja. Romantické "Ja" sa dištancuje od "Neja", pričom "Ja" sa chápe ako vnútorný svet indivídua a "Neja" ako všetko, čo obklopuje "Ja" - ostatní ľudia, príroda, spoločnosť a jej štruktúry, pravidlá, zákony a kultúra. Romantické "Ja" pociťuje odpor, búri sa voči spoločnosti a na protest proti jej úpadku, násiliu, nespravodlivosti a tyranii (mocných či spoločenských konvencií) sa z nej dobrovoľne vyčleňuje a utieka sa do samoty. Vo svojom radikalizme ani nemôže konať inak, ako útekom zo a od spoločnosti zachrániť svojho vnútorného génia skôr, než ho zničí marazmus každodennej všednosti a " spoločenskej inertnosti (bezvládnej zotrvačnej sily), ktorá je podľa Fichteho príčinou fyzického i duchovného nevoľníctva." (Šamalík, s.22) Záchranou sa mu stáva príroda. V nej realizuje svoje wandern (púť, putovanie) večného pútnika, ktoré je zároveň aj jeho prekliatím. Čím viac sa totiž vzďaľuje od ľudských obydlí, čím sporadickejšie nachádza na svojej ceste stopy civilizácie alebo stretáva iné bytosti, ktoré mu však prinášajú len opätovné sklamania, tým cudzejšia je mu spoločnosť a návrat do nej sa stáva nemožný. Nemožnosť návratu, no zároveň najvnútornejšia túžba "Ja" splynúť s "Neja" - spoločnosťou (Pius, s.13) a tak ju obrodiť, morálne napraviť, sú príčinou jeho večnej nespokojnosti. Podľa Fichteho morálky sa teda človek - Ja musí vzbúriť proti morálnemu zlu spoločnosti vlastným morálnym vzostupom. Musí sa odpútať od Neja, nie však pre dosiahnutie vlastného šťastia, individuálneho prospechu (to mu nikdy nebude dopriate), ale preto, aby vlastným heroizmom a odriekaním bolo výzvou pre ešte neobrodenú spoločnosť. Ak sa chce Ja morálne zachrániť musí kriticky vystupovať voči Neja. Tým sa síce odsudzuje na večnú, osamelú púť nespokojenca, ktorý ale napriek tomu dúfa, že sa raz opäť vráti do Neja a splynie s ním, teda, že skultivuje a zmorálni celú spoločnosť svojím opätovným návratom do nej. Práve v tom vidí Fichte poslanie individuálneho človeka, jeho morálny heroizmus mu nemá priniesť osobné šťastie, ale "Ja" má sebaobetovaním prispieť k morálnemu pokroku spoločnosti. (Šamalík, s.24-25) Ak aj morálny vzostup a skutky "Ja" nebudú mať praktický dopad na spoločnosť, ich energia sa podľa Fichteho pretransformuje do nadprirodzeného sveta, odkiaľ bude nakoniec predsa len spätne vplývať na obrodu spoločnosti - "Neja". (Šamalík, s.25) Tento Fichteho morálny pátos, toto vnútorné nutkanie "Ja" k vlastnému morálnemu heroizmu sa stáva priam fatalistickou výzvou pre mnohých romantikov. Tento ušľachtilý ideál však nenáchadza rovnaké uplatnenie vo všetkých vrstvách romantického hnutia. Rovnako silný je i prúd, ktorý síce uznáva túto vnútornú polarizáciu "Ja", ale chápe ju iba ako predstupeň fázy, kedy romantické Ja - naplnené totálnym sklamaním zo spoločnosti a odvracajúc sa od ľudí - ponára sa do seba samého, stavia sa nad Neja, budujúc zo seba titanské monštrum. Útočiskom pred Neja mu je príroda. Ak sa však Ja chápe ako indivíduum, a Neja ako všetko, čo toto indivíduum obklopuje, nie je potom príroda tiež súčasťou Neja? A ak je človek súčasťou prírody, nie je teda súčasne Ja i Neja? Je teda únik pred Neja vôbec možný? Ak je teda romantické Ja zároveň i súčasťou Neja - t.z. nielen prírody, ale i ľudskej spoločnosti, ktorou pohŕda a pred ktorou uniká - nesnaží sa vlastne utiecť i pred sebou samým? Rozorvaní romantickí hrdinovia nám túto hypotézu dostatočne potvrdzujú. Romantické Ja, ktoré uteká pred sebou samým, to je posledný stupeň osamelosti subjektu a " tam, kde sa tento konflikt vyhrotí až na okraj priepasti, vzniká najautentickejší romantický pocit." (Pius, s.22) Otázna je však i príslušnosť prírody k Ja či Neja. Zdá sa, že romantici si uvedomovali tento antagonizmus: Keď v ich dielach príroda súzvučí s emocionálnym naladením hrdinu, symbolizuje vlastne jeho splynutie s ňou a vtedy je súčasťou jeho Ja. Naopak, ak je v protiklade s jeho duševným stavom, stáva sa väčšmi Neja ako Ja. Tento vzťah symbiózy či disharmónie medzi prírodou a citovým rozpoložením romantického hrdinu, ktorý sa vzťahuje tak na jeho kladné ako i negatívne emócie, vytvára navyše svoje vlastné vnútorné antagonizmy, dostatočne známe, najmä z romantickej literatúry. Uveďme zopár príkladov: Keď, poeticky vyjadrené, "v srdci hrdinu rozkvitne láska" jeho, zatiaľ ešte ničím neskalený, pocit šťastia nachádza harmonickú odozvu v práve rozkvitajúcej jari. Keď, opäť poeticky povedané, "v duši hrdinu zúri búrka citov" rovnako sa rozpúta i skutočná búrka v prírode alebo, keď hrdinovu depresiu a jeho myšlienky na samovraždu sprevádza studený, sychravý dážď. Pochopiteľne, v spomenutých prípadoch môže byť následnosť javov aj opačná. Romantické Ja môže teda dospieť k symbióze s prírodou (Neja) nielen cez kladné, ale i negatívne emocionálne rozpoloženie, čo by mohlo aj čiastočne vysvetľovať sebadeštrukčné sklony romantických indivíduí, reflektujúcich sa cez prizmu vlastného nešťastia, tragédie, depresívnej beznádeje a samoty. Paradoxne, im práve takéto negativistické nazeranie na bytie indivídua - Ja v nepriateľskom svete - Neja prináša osobné naplnenie. Pretože potom, čo sa romantické Ja odvrátilo od ľudskej spoločnosti (Neja), ešte vždy mu dáva možnosť splynúť s Neja práve sama príroda, a to aj napriek jeho zápornému citovému naladeniu. Kontroverzne, však dokonalým romantickým hrdinom je len ten, ktorý takýto, trvalý vzťah symbiózy s prírodou nikdy nedosiahne, lebo i samotná príroda - ako posledné útočisko Ja pred spoločnosťou - sa nakoniec stavia do opozície voči nemu. V takomto prípade ho či už kladné alebo negatívne emocionálne naladenie uvádza do vzťahu disharmónie s prírodou. Na ilustráciu uveďme opäť zopár literárnych príkladov: pocit momentálnej šťastnej zamilovanosti kalí hrdinovi pohľad na pustú, bezútešnú krajinu alebo naopak hrdinovi, prepadávajúcemu sa do čoraz väčšej beznádeje, či dokonca jeho blížiacej sa smrti sa akoby vysmieva životaschopná, všetkými farbami hýriaca príroda. (K.H.Mácha: Máj) Vtedy tragickosť romantického Ja dosahuje svoj vrchol, a jediným východiskom - potom, čo mu útočisko odoprela i samotná príroda - pre neho ostáva absolútna samota so sebou samým, ktorú, vyjadrené umeleckou symbolikou, nachádza až na vrcholoch hôr. ( Mimochodom ide o zvlášť obľúbený námet u nemeckých romantických maliarov, napr. Friedrich: Pútnik nad mrakmi.) Paradoxne, je to teda opäť práve príroda, ktorá mu síce neposkytne trvalý stav harmónie, ale bez ktorej by romantické Ja nemohlo dospieť ani k občasným momentom vzácnej symbiózy s Neja, ani k tomuto definitívnemu riešeniu - k samote. Obe polohy týchto vzťahov, teda nielen symbiózy s prírodou, ale práve i tieto disharmónie a kontrasty figurujú v romantickom diele ako jeden z hlavných umeleckých spôsobov stvárnenia témy, ktorým sa celkovo umocňuje tragickosť, vydedenosť a osamelosť romantického Ja. Avšak, ani ambivalentnosť týchto vzťahov nestavia romantické Ja do opozície voči prírode. Príroda je totiž jediné Neja, ktoré - po opustení ľudského kolektívu - romantickému Ja zostalo a s ktorým môže aspoň vo výnimočných situáciách splynúť v symbiotickú jednotu. Odhliadnuc teraz od komponentov Neja, ktoré si v sebe nesie každé romantické Ja (myslia sa tým najmä civilizačné a spoločenské nánosy výchovy a morálky) - je príroda jediné Neja, ktoré ho nepretržite sprevádza na jeho osamelej púti a bez ktorého by táto púť (wandern) ani nebola možná, keďže sa realizuje v jeho priestore. Tým sa stáva koexistencia a citová závislosť romantického Ja na prírode zákonitou, ba priam fatalistickou predurčenosťou pre každého romantického hrdinu. Literatúra: M. PIUS: Poslední svätci romantizmu. Bratislava,
1997. Poznámky a pripomienky k W3 stránke: [email protected] Copyright © 1999, Slovenské filozofické združenie a Filozofický ústav SAVStránku vytvoril - Peter Krákorník |
